Norbert z Xantenu

Z Wikipédie

Tento článok alebo jeho časť si vyžaduje úpravu, aby zodpovedal vyššiemu štandardu kvality. Pozri aj stránky Ako upravovať stránku a Návody a štýl alebo diskusiu k článku.

Svätý Norbert (z Xantenu) (*cca. 1082, Xanten - 6. jún 1134) bol magdeburský arcibiskup a zakladateľ premonštrátov.

Koncom 11. storočia žila na území dnešného Nemecka v mestečku Xanten (severné Porýnie-Vestfálsko) urodzená rodina grófa Heriberta Gennepa, vrchného hradného kastelána. Jeho manželka bola príbuzná s lotrinskými kniežatami. Ich prvorodený syn Heribert bol predurčený na to, aby zabezpečil pre rodinu dediča. Preto druhorodeného Norberta usmernili rodičia na cirkevnú dráhu. Vzdelanie získal v kláštorných školách. Čoskoro vynikli jeho prednosti - zbehlosf vo vedách, rečnícky talent a príjemný a milý spôsob správania sa. Kolínsky biskup ho vysvätil za subdiakona a mladého, zdvorilého junáka si obľúbili na biskupskom aj na kráľovskom dvore Henricha V. (1106-1125).

Legenda hovorí, že raz, keď Norbert cestoval na koni, sprevádzaný svojím sluhom, dostali sa do veľkej víchrice. Nablízku nebolo miesta, kam by sa mohli utiahnut. Norbert popchol koňa do rýchlejšieho cvalu napriek upozorneniam sluhu. Zrazu sa k nemu ozval hlas zhora: "Postoj! Bohatstvo a rozum, ktoré som Ti dal, aby si ma velebil a oslavoval, chceš zničit pre svoju márnomysefnú pýchu?" A v tom udrel veľký blesk tesne pred cválajúceho koňa. Vyplašené zviera zhodilo jazdca a ten stratil vedomie. Keď sa po dlhšom čase prebral, pod vlyvom udalosti sa opýtal: "Čo mám teda urobif, Pane?" Podľa jednej z verzü legendy mu hlas odpovedal: "Vyhýbaj sa zlu, konaj dobro, hľadaj pokoj a utiekaj sa k mőjmu milosrdenstvu."

Tento zážitok bol bodom obratu v živote Norberta. Požiadal o svoju vysviacku za kňaza, ktorá sa uskutočnila v Kolíne nad Rýnom (Köln am Rhein). Prišiel na ňu v elegantnom, zdobenom šate boháča. Pred očami prítomných ho zamenil za jednoduchý odev z obyčajnej drsnej kože, previazaný kajúcnickým opaskom - na dôkaz toho, že skoncoval s doterajším spôsobom života. V roku 1118 rozdal celý svoj majetok chudobným. Po krajine chodil ako potulný kazatef a všade sa snažil zmenit k lepšiemu narušenú morálku kňazstva. Žil v jednoduchej apoštolskej pokore. Kvôli svojej reformátorskej činnosti si získal mnoho nepriateľov. Preto opustil Nemecko a odišiel do Sant Gilles v južnom Francúzsku, kde sa zdržiaval pápež Gelarius II. Od neho dostal Norbert oficiálne povolenie pôsobif ako posol viery. Prílišná námaha spojená s úmornou apoštolskou činnosťou spôsobila, že tažko ochorel a bol nútený prerušif misijnú činnosf. Sotva sa uzdravil, uchýlil sa s niekolkými žiakmi a najlepším priatefom Hugom z Cambrai-Fosses do flámskej pustatiny v blízkosti Laonu, severozápadne od mesta Remeš. Tam jeho slávne meno už poznali a biskup Bartolomej Laonský chcel podporou Norberta obnovit krestanský život vo svojej diecéze. Preto ho požiadal, aby v okolí mesta postavil kláštor. Prezrúc si ponúknuté územia rozhodol sa pre údolie dnes známe ako Prémontré. Toto miesto už raz videl vo sne, keď sa mu zjavila Panna Mária a ukázala lúku, na ktorej má založit kláštor. Odtiaľ pochádza názov Pratum monstratum - Praemonstratum (z latinčiny pratum - lúka, monstratum - ukázaná; alebo z francúzštiny prémontré - "predukázaná", predurčená). A skutočne tu kláštor aj postavil.

Pre svojich druhov určil záväznou regulu (pravidlá) sv. Augustína († 430), biskupa z Hippo v severnej Afrike. To sa stalo v roku 1121. Šesť rokov po založení prvého rehoľného bratstva prijal Norbert po ceste do Ríma potvrdenie svojho rádu z rúk pápeža Honoria II. Po návrate do Prémontré bol menovaný za Magdeburského biskupa. Čoskoro priviedol Norbert poklesnutú diecézu do rozkvetu. V roku 1128 odovzdal vedenie rádu svojmu priateľovi Hugovi, ale až do svojej smrti sa neprestal usilovat o reformu duchovenstva. Už počas života sa mu dostalo veľa pôct. Zomrel dňa 6. júna 1134 v Magdeburgu. Tento neobyčajný muž, ktorý svoj život zasvätil cirkvi, bol pochovaný v tamojšom rádovom kostole. Za svätého ho vyhlásili v roku 1582. Po ovládnutí Magdeburgu protestantmi v roku 1627 sa strahovský opát Kašpar z Ouestenbergu domohol prenesenia pozostatkov sv. Norberta do kláštora v Prahe na Strahove, kde sú uložené dodnes.

Tento svätec je jedným z českých zemských patrónov, patrón premonštrátov a tiež dobrého pôrodu. Slávny výrok zakladateľa rádu, svätorečeného v roku 1582 pápežom Gregorom XIII., znie: "Bol som pri dvore, žil som v kláštore, stál som vo vysokých čestných úradoch cirkvi a všade som sa naučil, že nie je nič lepšie ako odovzdat' sa celkom Bohu."

Rád, ktorého najvyšší predstavený - generálny opát- sídlil až do roku 1790 v Prémontré, sa veľmi rýchlo rozšíril po celej Európe. Stanovy rádu sú akousi syntézou kánonického a monastického života, ktorého základ tvorí regula sv. Augustína. Hlavné poslanie rehoľníkov je v slávení slávnostnej bohoslužby, v eucharistickej a Mariánskej úcte, kajúcnom živote a apoštoláte formou farnej duchovnej správy.

U premonštrátov bola po prvýkrát v dejinách cirkvi uskutočnená aj myšlienka tretieho rádu - spojenie laikov mimo kláštora s duchovným životom bratov a sestier. Činnost rehoľníkov je zameraná na rozvíjanie vedeckej a výchovnej práce pôsobením na školách všetkých stupňov (od roku 1787). Od svojich počiatkov rád vynikal aj v oblasti hospodárskeho podnikania. Medzi členmi rádu pôsobili a pôsobia mnohí významní teológovia, pedagógovia, lekári, ekonómovia a učenci z ďalších vedných odborov.

Rád bol a je zväzok samosprávnych kláštorov. Jeho najvyššou autoritou je generálna kapitula, ktorej predsedá generálny opát. Jednotlivé kanónie sú opátstvami na čele s opátom. V rámci štátov tvoria provincie - tzv. cirkárie, ktoré podliehajú vikárovi generálneho opáta. Kanónie si uchovávajú dcérsky vztah ku kláštorom, z ktorých boli založené. K najvýznamnejším funkciám v ráde patria: prepošt, prior, cirkátor, provizor, kantor a predstavený klerikov - magister clericorum.

Členovia rádu používajú spolu s krstným aj rehoľné meno.

Zakladateľ rehole ako putovný kazateľ prešiel celú západnú Európu a oduševnene hlásal myšlienky Mariánskej úcty a dogmy jej nepoškvrneného počatia. Preto zvolil pre rád biele oblečenie symbolizujúce čistotu a nepoškvrnenost. Rádový odev sa skladá z bieleho habitu so škapuliarom, z cingula a bieleho biretu. Súčasťou chórového oblečenia je biela mozeta s malou kapucňou. Pri obradoch sa používa kánonický biely golier - myceta, zhotovená z rovnakej látky ako habitu.

Mária Terézia udelila Uhorskej cirkárii svetlomodrý opasok - cingulum a svetlomodré gombíky. Jednotným erbom rádu je trojrohý modrý štít so zaoblenými bokmi, v ktorom sú v piatich vodorovných radoch zlaté heraldické ľalie franskej vládnucej dynastie Capetovcov. Medzi nimi sú uložené dve prekrížené pastierske palice - berly. V popise ich farby sa autori rozchádzajú. Jedni tvrdia, že sú zlaté, iní, že strieborné alebo jedna zlatá a druhá strieborná. Podľa princípov cirkevnej heraldiky sa majú predmety zobrazovat vo svojej prirodzenej farbe a forme. Preto sú zobrazené so zlatou hlavicou a striebornou rukovätou. Na vrchu štítu je umiestnená biskupská čiapka, mitra. Nad ňou vyčnieva ozdobná hlavica berly. V pozadí štítu sa vinie biela hodvábna stuha, mierne sfarbená do ružova, v podobe písmena "S". Capetovské I'alie a farby francúzskeho kráľovstva, priznané kráľom sv. Cudovítom IX., vyjadrujú jeho náklonnost a uznanie tomuto rádu. Zároveň erb jednoznačne poukazuje na francúzsky pôvod premonštrátov.

Do Uhorska prišli prví premonštráti priamo z Premontré v roku 1130 ešte počas života zakladateľa. Domnievame sa, že to bolo na pozvanie kráľa Štefana II. (1116-1131) a svoj prvý kláštor postavili vo Váradhegyfoku (dnes Veľký Varadín - Nagyvárad v Rumunsku). Sto rokov nato na území Uhorska existovalo už 45 kláštorov. Najvýznamnejšie boli Csorna, Jánoshida, Šahy (Ság), Jasov, Türje, Kláštor pod Znievom (Túróc) a Leles, ktoré boli do roku 1874 aj hodnovernými miestami.