Lenivosť

Z Wikipédie

Lenivosť je neresť, ktorá spočíva v tom, že človek nerád pracuje, je záhaľčivý, nečinný, darobný. Lenivosť sa prejavuje v nechuti k práci.

Scott Peck tvrdí o lenivosti, že je to pasívna neschopnosť milovať. Lenivosť je jediná prekážka duchovného rastu. Keď ju premôžeme, prekonáme aj všetky ostatné prekážky. Lenivosť vedie k snahe vyhnúť sa nevyhnutnej strasti, hľadať vždy najľahšie riešenie, únik.. Lenivosť je opak lásky. Lenivosť je prejav entropickej sily v živote každého z nás. Lenivosť je všadepritomná. Lenivosť je napríklad neochota vstúpiť do nových oblastí myslenia a prijať novú, zrelejšiu zodpovednosť aj pri sebe samom. Vrodenú znalosť toho, čo je správne, prehliadame preto, že sme leniví. Naša neochota viesť vnútorný dialóg medzi dobrom a zlom je príčinou hriešnych skutkov. Vnútorný hlas dobra nás nabáda, aby sme si vybrali ťažšiu cestu, ktorá nás stojí skôr viac než menej námahy. Viesť tuto diskusiu znemená vystaviť sa nebezpečenstvu zápasu a strádania. Prvotný hriech existuje, je to naša lenivosť. Lenivosť je tá entropická sila v nás, ktorá nás všetkých zráža a brzdí vo vývoji nášho ducha. Lenivosť má rôzne formy, ktoré nesúvisia s počtom hodín strávených v zamestnaní alebo venovaných starostlivosti o druhých. Jednou z hlavných foriem, ktorými sa lenivosť prejavuje, je strach. Lenivá časť osobnosti, práve tak ako diabol (ktorým možno skutočne je) sa dokáže vynikajúco pretvarovať a nezastaví sa pred ničím. Vlastnú lenivosť dokážeme vždy úspešne zahaliť do najrôznejších racionalizácií, ktoré druhá časť našej osobnosti - tá, ktorá rastie - ešte nedokáže ľahko prehliadnuť, tobôž s nimi bojovať. Ak však lenivosť správne rozpoznáme a priznáme, že v nás je, urobili sme prvý krok k tomu, aby sme sa jej zbavili. Svoju lenivosť si viac uvedomujú ľudia, ktorí sú na vyššom stupni duchovného rastu. Práve tí najmenej leniví z nás najlepšie vedia, v čom zaostávajú. Vo svojom osobnom úsilí o zdokonalenie sebe samého začínam postupne chápať rad vecí novým spôsobom, i keď tieto nové pohľady majú zdanlivo samovoľnú tendenciu mi unikať. Inokedy zahliadnem nové, sľubné a široké myšlienkové cesty, na ktorých však moje kroky akoby samé od seba začínali viaznuť. Obávam sa, že väčšina takých cenných nápadov skutočne zmizne bez povšimnutia a že z týchto sľubných širokých ciest zídem bez toho, že by som vedel, čo urobím. Keď si však uvedomím, že moje kroky viaznu, stimuluje ma to k tomu, aby som primäl moju vôľu zrýchliť tempo práve v smere, ktorému sa chcú vyhnúť. Boj proti entropii nikdy nekončí, všadeprítomnej sile entropie, ktorá nás vrhá späť do detstva, do matkinho lona a do bažín, z ktorých sme vyšli.