Justinius II.
Z Wikipédie
Justinius II. (* 520, † 5. október 578) bol byzantským cisárom od 14. novembra 565 až do smrti.
Obsah |
[upraviť] Nástup na trón
Justiniovými rodičmi boli Dulcidius a Vigilantia, sestra cisára Justiniána I. Vďaka svojmu postaveniu na cisárskom dvore a svojej žene Sofii, ktorá bola neterou cisárovnej Theodory, získal po Justiniánovej smrti cisársky titul. Existoval síce ešte iný kandidát, ktorý sa menoval tiež Justinius a aj on bol synovcom Justiniána, toho však čoskoro odstránili.
Prvé dni Justiniovej vlády boli celkom sľubné: zaplatil dlhy svojho strýka, osobne sa staral o súdnictvo a vyzval na rešpektovanie náboženskej tolerancie. Nezanedbával západ, ale snažil sa udržať tamojšie územia. Avšak kvôli chýbajúcej aristokracii a nevraživosti miestneho miestodržiteľa zostalo jeho úsilie neúčinné. Vo vnútorných záležitostiach spôsobila onedlho problémy jeho protimonofyzitská náboženská politika.
[upraviť] Obrana ríše
Jednou z kľúčových udalostí jeho vlády bola invázia Langobardov vedených kráľom Alboinom do Talianska v roku 568. Germánski Langobardi si počas niekoľkých rokov podrobili veľké časti krajiny a takmer úplne tým zmarili reštauračné dielo Justiniána I. Ich vpád je všeobecne považovaný za poslednú etapu germánskeho sťahovania národov a za jeden z možných koncov antiky. Justinius sa nedokázal postaviť na odpor proti útočníkom aj preto, že svoju pozornosť musel sústrediť na sever a na východ: Na Dunaji dal pokyn na celý rad skôr neúspešných ťažení proti prenikajúcim Avarom, kým na východe v roku 572 znovu vypukla vojna proti Sasánovcom, s ktorými uzatvorili Rimania mier iba pred desiatimi rokmi. Príčinou boli dovtedy nevyriešené spory v oblasti Kaukazu, okrem toho neustále dochádzalo k prepadom rímskeho územia arabským kmeňom Lachmovcov, ktorí boli perzskými spojencami. Neskoroantickí autori Justiniovi vytýkali aj to, že ľahkomyselne vyprovokoval vojnu tým, že podporoval povstanie v Peržanmi kontrolovanej časti Arménie. Dôvodom na vojnu bola tiež nespokojnosť Rimanov s potrebou platiť Peržanom každoročný tribut, ktorý dojednal Justinián v roku 562. Aj keď obe strany boli pripravené na vojnu rovnako zle, dosiahli Peržania pod vedením Husrava I. niekoľko významných úspechov.
Sasánovske vojska sa prevalili Mezopotámiou a v roku 573 dobyli dôležitú pevnosť Daru. Spojenectvo s Turkami, ktorí mali napadnúť Peržanov zozadu, neprinieslo očakávaný výsledok. Naopak, Turci sami onedlho zaútočili na východorímsku ríšu. Zdá sa, že zlé správy z bojiska uškodili Justinianovmu duševnému zdraviu. Napriek tomu ale aj Rímania dosiahli niektoré úspechy: Justinianov vojvodca Justinián, brat cisárom odstráneného pretendenta trónu Justina, dosiahol skvelé víťazstvo v bitke pri Melitene. Bola to do tých čias jedna z najťažších perzských porážok v bojoch s Rímanmi. Kráľ Husrav I. vyviazol len s veľkou námahou. Napriek tomu tento úspech sa neukázal ako rozhodujúci. Peržania sa z porážky rýchlo spamätali a Justinius bol nakoniec nútený vykupovať si neistý kľud zbraní každoročným poplatkom. Toto prímerie sa ale vzťahovalo len na Mezopotámiu, Arménia bola z tohto ustanovenia vyňatá a prímerie nevydržalo príliš dlho. Už v roku 578 boje začali nanovo.
[upraviť] Smrť a nástupníctvo
Od roku 574 sa prejavovali príznaky Justiniovej duševnej choroby. Na radu svojej manželky Sofie Justinius 7. decembra 574 ustanovil úspešného vojvodcu Tiberia za svojho spolucisára. Ten odvtedy prakticky sám vykonával všetky štátne záležitosti. Keď Justinius, ktorého vláda je moderným výskumom hodnotená prevážne negatívne (oproti historickým prameňom), roku 578 zomrel, stal sa Tiberios bez problémov jeho nástupcom.
[upraviť] Referencie
- Dějiny Byzance, Nakladatelství Academia, Praha 1992.
[upraviť] Iné projekty
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Justinius II.
[upraviť] Externé odkazy
| Predchodca Justinián I. |
cisár Justiniánska dynastia 565 – 578 |
Nástupca Tiberios II. |
