Dejiny vedy
Z Wikipédie
Dejiny vedy sú dejiny vedy alebo synonum pre disciplínu história vedy, ktorá sa týmito dejinami zaoberá.
[upraviť] Veda v 18. storočí
Veda 18. storočia je ucelený obraz sveta, ktorého základným, zjednocujúcim jadrom je jednoznačné, absolútnu úplnosť si nárokujúce vysvetlenie všetkých prírodných javov pohybom a vzájomným pôsobením diskrétnych telies, čo sa vyjadruje diferenciálnymi pohybovými rovnicami (ich základom je druhý Newtonov zákon) a rovnicami poľa (ich prototypom je zákon gravitácie).
Pre koncepcie 18. storočia je typická myšlienka jednoznačnosti, strohej a prísnej závislosti jedných javov od druhých.
Veda 18. storočia vtesnala všetky javy do príčinnoo-účinkovych reťazcov, čím ich vytřhala zo všeobecnej a nekonečnej kozmickej súvislosti. Zaujímala sa o - povedané so Schillerom - pozdĺžne súvislosti a zanedbala nespočetné priečne súvislosti, ktoré narúšajú a komplikujú jednoduchú závislosť. Veda postupne zistila existenciu aj týchto priečnych súvislostí, ale usilovala sa ich rozložiť na jednoduché pozdĺžne súvislosti.
Obrovský vplyv na vedu 18. stor. mala predstava o stálej závislosti dvoch veličín, ktorá sa zachováva pri ich nekonečnom narastaní alebo ubúdaní.
Všeobecným pozadím všetkých vedeckých úvah v 18. storočí bola myšlienka univerzálneho mechanistického determinizmu, ktorá vyvrcholila v úsilí nájsť jedinú sústavu rovníc jednoznačne determinujúcich správanie každej čiastočky vesmíru. Pred fyzikou 18. storočia si boli všetky sféry skutočnosti rovné, všetky sa dali pochopiť ako pohyb pevných telies v absolútnom priestore.
[upraviť] Veda 19. storočia
Veda 19. storočia sa vyznačuje myšlienkami neredukovateľnosti zložitých procesov na pohyb a vzájomné pôsobenie častíc a neoddeliteľnosti zložitých procesov od pohybu a vzájomného pôsobenia castíc, ktoré sú opísané klasickými rovnicami. Veda 19. stor. sa vyznačuje koncepciou zložitého, rôznorodého sveta s kvalitatívne odlišnými formami pohybu. V teóriách vedy 18. stor. jestvovali vnútorné apórie, ktoré sa dali prekonať len predpokladaním zložitejších procesov, neredukovateľných na mechaniku.
Vo vede 19. storočia sa presadzuje koncepcia zložitého, rôznorodého sveta s kvalitatívne odlišnými formami pohybu.
V 19. storočí sa veda postupne rozchádza s myšlienkou univerzálnej zákonitosti (ako ju vyznávala veda 18. st.), ktorá by jednoznačne určovala všetko prírodné a spoločenské dianie. Postupne sa presadzuje myšlienka hierarchie navzájom neredukovateľnych zákonitostí. Do popredia preniká myšlienka špecifickosti jednotlivých sfér skutočnosti. Vo fyzike sa stretávame s myšlienkou obmedzenej platnosti jednotlivých zákonov, ako aj so skúmaním nevratných procesov. V biológii sa objavuje empiricky interpretovateľný pojem vývoja. V úvahách o spoločenských útvaroch sa objavuje myšlienka historizmu, ktorá sa postupne stane jednou z dominánt v skúmaní spoločnosti, kultúry a človeka.
