Sobornosť

Z Wikipédie

Sobornosť (rusky: соборность) je myšlienka objavujúca sa u ruských mysliteľov 19. a 20. storočia, predovšetkým u tých, ktorí boli ovplyvnení slavianofilstvom (napr. Alexej Stepanovič Chomiakov, Nikolaj Alexandrovič Berďajev, či Vladimír Sergejevič Solovjov).

[upraviť] Pojem

Termín pochádza z ruského slova собор (sobor), ktoré označuje cirkevný snem, koncil (konkrétne prvých sedem ekumenických koncilov). Pri týchto snemoch totiž došlo k priamemu prelínaniu ľudských vôlí s vôľou vyššou - božskou.

Podľa tohto vzoru má aj v kultúre dochádzať k takému istému prelínaniu ľudskej a Božej vôle, ktoré však musí byť vyvážené, aby bola zachovaná rovnováha medzi slobodou a autoritou. (Podľa Chomiakova v katolíckej cirkvi prevažuje autorita, v protestantizme zase sloboda indivídua, a jedine v pravoslávnej cirkvi - kde je princíp sobornosti plne realizovaný - je zachovaná táto rovnováha slobody človeka a božskej autority.)

Ako väčšina ruských ideí i myšlienka sobornosti obsahuje prvok mesianizmu - Rusko je povolané plne aplikovať túto ideu vo vlastnom štáte, aby potom mohlo slúžiť ako vzor celému svetu.

[upraviť] Aplikácie idey sobornosti

• V štátnom usporiadaní v dejinách - ideálny je ľudom zvolený a následne cirkvou (teda Bohom) pomazaný monarcha.
• V sociálno-ekonomickej sfére - príklad občiny (rus. Общииа) - spoločného obrábania pôdy, nad členmi občiny je jedine Boh a cár.
• V cirkvi princíp spájajúci Boha s ľudstvom. Narušením tohto princípu sa narúša i vzťah jednotlivca k Bohu.

[upraviť] Literatúra

• CHOMJAKOV Alexej: Jedna církev. Refugium Velehrad-Roma 2006. ISBN 80-86715-61-2