Philip Glass

Z Wikipédie

Philip Glass (* 31. január 1937) je americký hudobný skladateľ tvoriaci v štýle minimalizmu.

[upraviť] Filmografia

• Trumanshow
• Mishima
• Dracula
• Kundun
• The Hours (2002)
• Koyaanisqatsi (1982)
• Powaqqatsi
• Naqoyqatsi
• Taking Lives (2004)

Philip Glass je jeden z mála avantgardných skladateľov, ktorému sa dostalo masovejšieho uznania, a to najmä vďaka jeho soundtrackom k filmom. Je to jeden z najplodnejších, a najvplyvnejších skladateľov 20. storočia, priekopník tzv. "minimal music". Philip Glass sa narodil 31.1.1937 v Baltimore, v štáte Maryland, USA. K hudbe ho priviedol jeho otec Ben Glass. Ten vlastnil opravovňu rádií, a zároveň aj predával nahrávky. Tie, ktoré sa predávali zle nosil domov svojim deťom, a tak sa Glass dostal k Beethovenovým kvartetom, Schubertovým sonátam, či Šostakovičovým symfóniám. Až ako tínejdžer sa dostal ku "klasickejšej" vážnej hudbe. Ako šesťročný začal hrať na flautu, ale ako pätnásťročný prestal, frustrovaný obmedzeniami, ktoré mu dával nástroj samotný a aj jeho rodný Baltimore. Počas druhého roku na strednej bol prijatý na Univerzity of Chicago. S podporou rodičov sa presťahoval do Chicaga, kde si privyrábal ako upratovač, či nakladal lietadlá, a vo voľnom čase navštevoval hodiny klavíra, kde ho zaujali skladatelia ako Ives a Webern. Špecializoval sa na matematiku a filozofiu. Ako devätnásťročný ukončil štúdium na University of Chicago, a rozhodol sa ísť študovať kompozíciu na Julliard School v New Yorku. Spočiatku používal dodekafonickú kompozičnú techniku, ale túto čoskoro opustil, a začal objavovať amerických skladateľov ako Aaron Copland a William Schuman. Po odmetnutí serializmu ho to tiahlo aj k vtedajším avantgardným skladateľom ako Charles Ives, Harry Partch, Moondog, Henry Cowell a Virgil Thompson. Svoj osobitý kompozičný štýl však ešte stále len hľadal. V roku 1960 odišiel do Paríža, kde študoval pod Nadiou Boulangerovou. Tu sa stretol s Ravim Shankarom, a toto stretnutie malo pre neho zásadný význam. Filmár Conrad Roods najal Glassa aby prepísal Shankarove ragy do klasickej notácie, a počas tejto práce Glass objavoval indické kompozičné techniky. Glass sa tak začal čoraz viac zaujímať o východnú hudbu a štruktúru kompozície týchto skladieb, a po návrate do New Yorku aplikoval tieto postupy na svoju hudbu. Vytvoril tak hudbu, ktorá pozostávala v hypnotických cirkulujúcich arpeggiach, počas statického rytmu. Zaradil sa tak k hnutiu "minimal music", ktoré vtedy reprezentovali aj skladatelia ako La Monte Young, Steve Reich, Terry Riley či John Adams. Títo však boli niečo ako nováčikovia v súčasnej vážnej hudbe, a medzi uznávanými avantgardnými skladateľmi bola Glassova hudba prijatá s nevôľou a odporom. Glass si v tých časoch zarábal ako inštalatér, a neskôr ako taxikár. Na začiatku 70-tych rokov však, podobne ako ďalší minimalista Steve Reich, zostavil svoju sedemčlennú kapelu pod názvom Philip Glass Ensemble, aby mohol hrať svoju hudbu. Táto kapela pozostávala z dychových nástrojov, vokalistiek a hlavne s niekoľkých keyboardov, ktoré sa zaslúžili o osobitý zvuk, resp. farbu zvuku v Glassovej hudbe. Spočiatku hrávali v galériách a v undergroundových kluboch. V roku 1971 svojpomocne vydal prvý album "Music With Changing Parts", a následne "Music In Similar Motion/Music In 5ths". Tieto mu priniesli slávu hlavne v Európe, a Glass sa stal čoraz viac uznávanejším. Jeho raná experimentálna tvorba vyvrcholila v tri a pol hodinovom epose "Music In Twelve Parts", skomponovanom v roku 1974. V roku 1976 vydal jednu z najznámejších skladieb - päťhodinovú operu "Einstein On A Beach", ktorá sa považuje za jedno z najdôležitejších minimalistických diel. Táto opera bola akýmsi profilom Alberta Einsteina, a stala sa prvou časťou trilógie "portrétových opier". V roku 1982 nasledovala "Satyargha" venovaná Mahátmámu Gándhímu, a v roku 1984 "Akhnaten" venovaná tomuto egyptskému faraónovi. Mainstreamové publikom zaujal prvý krát albumom "North Star" v roku 1977, ktoré hral dokonca aj v Carnegie Hall. Tento album bol použitý ako soundtrack k dokumentu o sochárovi Markovi Di Suevrovi. Prvý skutočný prienik do filmovej kompozície však zaznamenal, keď ho Godfrey Reggio požiadal, aby skomponoval hudbu k jeho abstraktnému avantgardnému dokumentu "Koyaanisqatsi". Film vyšiel do kín v roku 1983, a stal sa kultovým hitom aj vďaka netradičnému soundtracku od Glassa. Tu už sa zďaleka nejednalo o klasický minimalizmus, ako v jeho raných kompozíciach zo 70-tych rokov, ale Glassov rukopis bol napriek tomu jednoznačný. "Koyaanisqatsi" nezostala ojedinelým pokusom s filmovou hudbou, a Glass sa stal jedným z najznámejších a najosobitejších, aj keď nie natoľko plodným, filmovým skladateľom. Zložil hudbu k ďalším častiam -qatsi série, v roku 1988 "Powaqqatsi", a v roku 2002 "Naqoyqatsi". S režisérom Godfreym Reggiom spolupracoval ešte aj v roku 1991 na filme "Anima Mundi". Okrem toho zložil hudbu k ďalším dokumentom, ako "Mishima" (1985), "Dead End Kids" (1986), či "The Thin Blue Line" (1988). Neskôr zložil hudbu nielen k dokumentom, podpísal sa pod filmy ako "Candyman" (1992), "Kundun" (1997), "Truman Show" (1998), "The Hours" (2002), "Secret Window" (2004), či nový soundtrack k hororovej klasike "Dracula" (1931) s Bélom Lugosim. Okrem filmovej tvorby sa však stále rovnako významne venoval skladaniu vlastnej vážnej hudby. V roku 1982 vydal veľmi pozitívne prijatý album "Glassworks", a v roku 1986 populárne "Songs For Liquid Days". Glass pokračoval v písaní opier ("La Belle et la Bete" (1994), "Galileo Galilei" (2002), či "Waiting For Barbarians" (2005), čo je jeho najnovšia opera), veľkých orchestrálnych prácí ("Itaipu" (1989), či jeho šesť symfónií, ako napríklad "Low Symphony" (1992), či posledná "Symphony no. 6 (Plutonian Ode)" z roku 2001), koncertov (napríklad "Tirol Piano Concerto" (2000), či o rok neskôr "Cello Concerto"), a päť sláčikových kvartetov, ako aj mnoho ťažko zaraditeľných prác pre hudobné divadlo, či prienik súčasnej vážnej hudby s populárnou

Music in 12 parts Koyaanisquatsi (Original Soundtrack)