Kenozoikum

Z Wikipédie

Kenozoikum
Zaradenie
éra fanerozoika
← mezozoikum	súčasnosť →
Časové rozpätie kenozoika (v miliónoch rokov)
Začiatok	65.5 (± 0.3)
Koniec	0
Trvanie	65.5
Charakteristika atmosféry kenozoika (hodnoty veličín sú priemery za celé obdobie trvania)
Priemerný obsah kyslíka	neuvedené
Priemerná koncentrácia CO₂	neuvedené
Priemerná teplota	neuvedené
Šablóna:Časová os kenozoika

Kenozoikum je geologická éra, spadajúca pod eón fanerozoikum, v poradí najmladšia. Kenozoikum nadväzuje na mezozoikum so začiatkom pred 65,5 mil. rokov a trvaním až dodnes.

[upraviť] Rozdelenie

Delenie 1 (subéry):

štvrtohory
treťohory (treťohory však nie sú formálnou jednotkou podľa Medzinárodnej komisie pre stratigrafiu ICS)

Delenie 2 (periódy):

[upraviť] Geologický vývoj

Vo fanerozoiku pokračovalo delenie kontinentov až po ich súčasnú podobu. Dôležitým procesom bol (resp. stále je) posun fragmetov Gondwany na sever a kontakt s Lauráziou, ako aj otvorenie a následné rozširovanie Atlantiku.

Južná Amerika tiež smerovala severne, ale úplnej kolízii so Severnou Amerikou zabránili menšie platne v oblasti dnešného Karibiku, ktoré pôsobili ako „air-bagy“ a podstatne utlmili náraz v čase stredného pliocénu. Pozostatky tohoto procesu tvoria recentný vulkanizmus Karibského mora a priľahlých oblastí.

Stret Afriky s Eurázijskou platňou nebol tak pokojný, panovali pri ňom oveľa väčšie kompresné sily. Dôsledkom tohto stretu bol zánik mora Tethys (jeho zvyškami sú dnešné Stredozemné a Čierne more. Kompresia zapríčinila vznik pohorí Alpy a Karpaty. Posledný veľký dopad na morfológiu zemského povrchu mal stret Indie s Ázijským kontinentom a vznik viacerých pásmových pohorí (Himaláje, Pamír, Hindúkuš, atď...). Vrásnenie, ktoré podnietolo vznik pásmových pohorí v kenozoiku (príp. koncom mezozoika) sa nazýva Alpínske vrásnenie.

[upraviť] Podnebie

Hyenodont - jeden z najväčších dravcov v oligocéne, bol rozšírený v Ázii, Severnej Amerike, Afrike a Európe (kresba Heinricha Hardera približne z roku 1920).

Počas paleogénu bolo omnoho teplejšie a vlhkejšie podnebie ako v súčasnosti. Nástupom neogénu sa klíma začína ochladzovať, pravdepodobná príčina tkvie vo výzdvihu Himalájí. Počas pleistocénu pokračuje ochladzovanie, ktorého výsledkom je niekoľko ľadových dôb, prerušených teplejšími periódami.

[upraviť] Vývoj života

[upraviť] Flóra

Vymieranie na konci kriedy postihlo aj rastlinstvo. Vyhynuli hlavne niektoré skupiny nahosemmených rastlín, najmä cykasorastov a ginkorastov. Svoj najväčší rozvoj dosiahli krytosemenné rastliny, ktoré dominujú suchozemskej flóre dodnes. Veľký rozvoj však stále zažívajú aj borovicorasty, ktoré miestami dominujú najmä v chladnejších oblastiach (tajga, vysoké pohoria).

V treťohorách bola klíma teplá bez zaľadnenia, vďaka čomu rástli subtropické lesy takmer na celom území Európy. Nástup štvrtohorných zaľadnení a ich viacnásobné striedanie s dobami medziľadovými spôsobil obrovskú záťaž pre Európsku flóru. Počas ľadových dôb sa väčšina rastlín sústredila na najjužnejších poloostrovoch kontinentu (Pyrenejský, Apeninský a juh Balkánu), ktoré svojou rozlohou nie su veľmi veľké. V ďalšom prenikaní na juh im čiastočne bránilo Stredozemné more. Zmeny klímy spojené so sústredením druhov na obmädzenom území spôsobovalo opakované vymieranie mnohých druhov a ochudobňovanie Európskej flóry mierneho pásma. Tá bola síce čiastočne doplnená najmä z Ázie, ale dodnes je druhovo chudobnejšia ako ázijská a severoamerická (pre ich flóry zaľadnenia predstavovali menšiu záťaž, keďže na rozdiel od Európy prenikaniu druhov na teplejší juh nebránilo v Ázii ani v Severnej Amerike žiadne more).

[upraviť] Fauna

Koncom kriedy došlo k masívnemu vyhynutiu väčšiny morských (amonity, belemnity, morské plazy) ako aj suchozemských (dinosaury) živočíšnych druhov. Preživšie cicavce a vtáky rýchlo využili voľný priestor a začali sa hromadne rozširovať na zemskom povrchu. Vtáky sa začiatkom paleogénu na krátky čas stávajú vládcami planéty (až 2 m vysoké nelietavé dravce, ktorých skameneliny sa našli v Laurázii a v Južnej Amerike, boli postrachom všetkého živého v kenozoiku).

Dôležitým faktorom, ktorý ovplyvnil faunu v neogéne a v neskorších obdobiach, bol vývoj trávových druhov na savanách. Na ich spásanie sa postupne adaptovali niektoré bylinožravé cicavce (kone, antilopy). Zaujímavú vetvu predstavuje vývoj v Južnej Amerike, ktorá bola relatívne izolovaná od okolitého sveta a priniesla svetu mnoho životných foriem: rody Litopterna (v podstate kombinácia ťavy a koňa), Notoungulata. Koncom neogénu nastupuje na scénu človek, presnejšie jeho predkovia australopitekovia v Afrike. Pod vyhynutie štvrtohorných cicavcov (mamutov, prajeleňov, srstnatých nosorožcov) sa podpisuje okrem klimatických zmien už aj ľudská činnosť.