Alessandro Baricco

Z Wikipédie

Alessandro Baricco (* 25. január 1958, Turín) je populárny taliansky spisovateľ, esejista, dramatik a kritik.

Na turínskej univerzite študoval filozofiu, kde pod vedením významného profesora Gianniho Vattima promoval s diplomovou prácou zaoberajúcou sa estetikou. Zároveň tiež úspešne zavŕšil štúdium hudby na konzervatóriu. Niekoľko ďalších rokov pracoval v rôznych reklamných agentúrach a pritom sa venoval štúdiu hudobnej kritiky.

V roku 1988 publikoval esej Génius na úteku (Il genio in fuga, 1988) ktorá je venovaná dielu Gioacchina Rossiniho. Hudobnej kritike je venovaná aj ďalšia esej Hegelova duša a kravy z Wisconsinu (L´anima di Hegel e le mucche del Wisconsin, 1992), zameraná na vzťah hudby k modernite. Súčasne je však Baricco veľmi aktívny aj vo svojej románovej tvorbe. V roku 1991 vydal svoju prvotinu Hrady hnevu (Castelli di rabbia, 1991), za ktorú bol ocenený dvoma literárnymi cenami: Premio Selezione Campiello a Prix Médicis Etranger.

Dva roky nato vychádza Bariccovi ďalší román, Oceán mora (Oceano mare, 1993), ktorý sa takmer okamžite stáva bestsellerom. Potvrdzuje autorovu tvorivú znalosť, za tento román tiež získava ocenenie Premio Viareggio.

Krátko na to, v roku 1994, publikuje Baricco divadelný monológ Deväťsto (Novecento, 1994), ktorý je v roku 1998 sfilmovaný talianskym režisérom Giuseppem Tornatorom. Podľa vyjadrenia autora tento text balansuje medzi skutočnou drámou a príbehom čítaným nahlas. V príbehu geniálneho pianistu, ktorý sa narodil na lodi a nikdy nezostúpil na pevinu, beztoho aby niekto vedel prečo, sa črtajú dva motívy typické pre Baricca: hudba a silný osobný príbeh.

V rovnakom roku začína moderovať televízny program Pickwick, o čítaní a písaní (Pickwick, del leggere e dello scrivere). Baricco predstavuje, podľa svojho výberu, významne knihy svetovej literatúry a v každom diele uvíta jedného alebo dvoch hostí z literárneho sveta, s ktorými rozoberá niektoré problematické otázky literárnej interpretácie. Okrem toho zakladá so svojimi priateľmi Školu Holden (la Scuola Holden), kde sám vyučuje. V roku 1995 vydáva zbierku svojich stĺpikov , publikovaných v kultúrnej rubrike turínskeho denníka „La Stampa“, pod názvom Barnum. Reportáže z veľkej show. (Barnum. Cronache dal Grande Show)

Ďalším Bariccovým literárnym počinom je útla novela Hodváb (Seta, 1996), preložená do viacej ako tridsiatych jazykov. Poetický príbeh odohrávajúci sa vo Francúzsku a v Japonsku je zasadený do 19. storočia, do Bariccovej obľúbenej epochy. Hrdina príbehu odchádza obchodne do Japonska a tam sa zamiluje do dievčaťa s ktorým neprehovorí ani jedno slovo. Veľmi silným motívom je ticho, ktoré je „zobrazené“ na mnohých nepopísaných stranách knihy.

V roku 1998 prichádza Baricco s ambicióznym projektom „Totem“, netradičným divadelným predstavením, v ktorom sa objavujú prekvapivé súvislosti medzi hudbou a literatúrou a sprostredkovaná je divákovi názornými ukážkami a príkladmi.

V roku 1999 vychádza Bariccov zatiaľ najobsiahlejší román City (City, 1999), ktorý obsahuje niekoľko paralelných príbehov, odohrávajúcich sa buď v mysliach dvoch hlavných hrdinov, alebo reálne. Bariccovým zatiaľ posledným prozaickým dielom je novela Bez krvi (Senza sangue, 2002). Jej ústrednými motívmi sú vojna, pomsta a vďačnosť.

Alessandro Baricco, ako silná a sebavedomá osobnosť, často vystupuje v médiách a vyjadruje sa k aktuálnym spoločenským otázkam.