Vlkolak
Z Wikipédie
Vlkolak je v ľudových poverách a mytológii človek, ktorý sa dočasne za určitých okolností (najmä v noci) mení na vlka, správa sa ako vlk a vykonáva rôzne zlé skutky.
Podobne definuje vlkolaka okultizmus: Je za neho považovaný človek, ktorý sa sám, úmyselne, pomocou magického rituálu alebo vplyvom mesačných či démonických síl, v určitom časovom období mení na vlka. Človek si po premene väčšinou nič nepamätá, cíti sa unavený a na niekoľko hodín upadá do hlbokého spánku.
V rôznych ľudových poverách a legendách ide o vlčieho démona spútaného s telom človeka. Upíri na seba údajne často berú podobu vlka. Naproti tomu sú vlkodlaci údajne samostatnou prastarou rasou a obývajú Zem už od nepamäti.
Cudzie slovo pre „vlkolactvo“ je lykantropia (lycos – vlk, anthropos – človek), čo je z dnešného lekárskeho pohľadu chorobná predstava duševne chorých, že sú premenení na divé zvieratá, najmä vlkov. Z dnešného „alternatívneho“ pohľadu je to zvláštny stav mysle a vedomia, kde si človek predstavuje, že je vlk alebo sa na neho mení.
[upraviť] Dejiny
Pôvodom tejto dnešnej povery je severogermánska predstava, že duša opúšťa telo spiaceho človeka a preberá podobu vlka alebo medveďa.
Predstava, že sa ľudia môžu meniť na zvieratá (najmä vlky), je podobne ako myšlienka o existencii upírov, archetypálna a preto medzi obyvateľstvom stále silno pôsobí. Už v jaskynných maľbách v Lascaux sa lovci zobrazujú prestrojení za zvieratá a samozrejme takéto prestrojenie existuje u šamanov po celom svete dodnes.
Už u prvých známych národov v Škandinávii, v Pobaltí, u Keltov a pod. sa vlk, ktorý je schopný vidieť a loviť v noci, považuje za zviera svetla a sily. Aj grécky Zeus mal v sebe aspekt vlka a aj predstava o tom, že ľudia a bohovia menia podobu, bola v antike veľmi bežná. V 5. storočí sa grécky historik Herodotos zmieňuje o tom, ako sa Gréci a Skýti usadili na pobreží Čierneho mora a považovali tam žijúcich domorodcov Neuriánov za čarodejníkov, ktorí na sebe vedia brať vlčiu podobu kedykoľvek chcú. Predpokladalo sa, že ide o kanibalov.
Najstaršie doklady o vlkolakoch v germánskej oblasti nájdeme v Völsunga saga, u Bonifácia a v stredoveku u biskupa Burcharda z Wormsu (965–1025).
V 15. a 16. storočí bola viera na zvieracie premeny taká veľká, že každý, kto bol podozrivý, že je vlkolak bol zlikvidovaný (upálený alebo obesený) podobne ako čarodejnice. Len vo Francúzsku sa medzi rokmi 1520 a 1630 vyskytlo vyše 30 000 prípadov vlkolactva, čo sa vysvetľuje jednak kanibalizmom vyhladovaných roľníkov a jednak halucináciou postihnutých, že sú vlkolaci.
Ešte v 18. storočí sa verilo, že premenu na vlka môže spôsobiť priloženie vlčej kožušiny alebo opasku z vlčej kože.
V 20. storočí sa motív vlkolaka sa stal jedným z klasických tém hororových filmov.
Viera, že sa človek niekedy môže premeniť na dravcov existuje aj v Ázii (tigre) a v Afrike (lev, leopard, hyena).
[upraviť] Príčina
Z dnešného pohľadu ide o legendy, duševné choroby, halucinácie, prípadne prípady kanibalizmu. Existuje napríklad teória, že v stredoveku išlo o halucinácie spôsobené chlebom upečeným z obilia napadnutého námeľom, čiže ražnou hubkou, ktorá produkuje LSD. V minulosti, ešte aj v 20. storočí, spôsoboval takýto chlieb masovú hystériu, paranoju a halucinácie celých dedín a regiónov.
